Volám sa Terézia Halgašová, mám 14 rokov a bývam v dedine Malinec (okres Poltár), kde chodím aj do školy. V tomto školskom roku idem do 9. ročníka. Bývam s rodičmi a som v podstate jedináčik, keďže sestra umrela, keď bola ešte maličká. Ja som vtedy ešte ani nebola na svete. Teraz by mala šestnásť rokov. Mám ešte dvoch nevlastných súrodencov, s nimi sa ale nestretávam.

Aký talent rozvíjaš v Divých makoch?

Radím sa pod tanečné talenty. S tancom som začala, keď som mala tri alebo štyri roky. Už odmalička ma to k nemu ťahalo, keďže som odjakživa mala rada hudbu a pohyb. V škole som sa teda prihlásila na tanečný krúžok, kde sme sa učili najmä brušné a moderné tance. Na tento krúžok som chodila asi dva roky a potom som prestúpila na cigánske tance, ktorým sa dodnes venujem so svojou sesternicou. Spolu tvoríme tanečné duo, samy si vymýšľame choreografie a občas sa zúčastňujeme aj rôznych vystúpení. Zo školy som tiež bola na viacerých súťažiach, kde sme sa umiestnili na treťom a druhom mieste.

Dnes je to moja najväčšia záľuba, ktorej venujem všetok svoj voľný čas. Ak netancujem, tak len ležím a zabíjam čas na mobile. 😀 Tanec pre mňa predstavuje prostriedok, ako sa odreagovať, vybiť si energiu, prísť na iné myšlienky a zároveň relaxovať. Bez tanca si svoj život už neviem predstaviť.  

Navštevuješ aj nejaké krúžky?

Keď som bola menšia, v škole som chodila na cigánske tance, ale teraz ma láka skôr hiphop, breakdance, niečo modernejšie. Párové či klasické tance, to vôbec. 😀 Momentálne nechodím na žiadny krúžok, keďže v škole mi ho, bohužiaľ, zrušili. Od prvej triedy som chodila aj na ľudové tance, kde som vydržala sedem rokov. Výtvarný krúžok ma tiež nedávno prestal baviť – po ôsmich rokoch. Momentálne teda tancujem len sama pre seba, vymýšľam si vlastné veci, učím sa nové pohyby vďaka YouTube či TikToku.

Aký je tvoj vzťah ku škole?

Do siedmej triedy ma škola veľmi bavila a mávala som samé jednotky. Neskôr kvôli dištančnému vyučovaniu (a puberte :D) som si známky zhoršila a škola pre mňa prestala byť až taká prvoradá. Posledný rok som si ale po návrate do školy vstúpila do svedomia a známky som si opravila tak, že na vysvedčení som už nemala ani jednu trojku (na konci 8. ročníka). Baví ma hlavne slovenčina, biológia a chémia. Na druhej strane matematika, fyzika, dejepis a informatika je pre mňa katastrofa. 😀

V poslednej dobe sa ale snažím školu uprednostňovať pred zábavou a koníčkami, pretože si uvedomujem, že vzdelanie pre mňa musí byť prvoradé. Túžim ísť na strednú zdravotnú školu, a tak si teraz najskôr vždy spravím domáce úlohy a až potom sa venujem tancu alebo kamarátom. Ďalej by som chcela pokračovať na lekárskej fakulte a stať sa doktorkou. Je mi jasné, že to nebude prechádzka ružovou záhradou, ale dúfam, že ak sa budem dostatočne snažiť a učiť, zvládnem to. Už teraz sa ale obávam maturity. 😀

Prečo chceš byť lekárkou? 

Keď som bola menšia, na škole sme dostali ponuku navštevovať zdravotnícky kurz. Povedala som si, že to chcem určite vyskúšať, veď prečo nie? Zasvätili nás do základov poskytovania prvej pomoci, naučili nás, ako umiestniť pacienta do stabilizovanej polohy a tak ďalej. Vtedy som si povedala: toto je to, čo chcem robiť. Chcem pomáhať ľuďom a zachraňovať im životy. A chcem ukázať ostatným, že aj Rómka vie dosiahnuť oveľa viac, ako si ľudia myslia. Že to dokáže dotiahnuť na lekárku. Stanem sa lekárkou, pretože musím.

Ako si sa dostala do Divých makov?

V Divých makoch som od svojich 9 rokov, už šiesty rok. Svoje začiatky si až tak jasne už nepamätám, ale spomínam si na to, že som prišla domov zo školy a mamina mi oznámila, že „pôjdem do jedného tábora, do Divých makov“. Dozvedela sa o nich vďaka dedinskému Komunitnému centru, kam som chodievala tancovať. Z neho ma tam aj prihlásili. Zo začiatku som mala strach a prvý rok som bola aj poriadne v strese. Malé dievčatko, ktoré má ísť prvýkrát do Bratislavy… Ale pomohlo mi to, že ma sprevádzala mama, ktorá na Letnej akadémii robila táborovú vedúcu.

Hneď na začiatku tábora mi došlo, že som sa báť vôbec nemusela. Bola som úplne prekvapená z toho, aká Letná akadémia v skutočnosti bola. Čakala som obyčajný detský tábor, no keď som tam vtedy prišla, zakrátko som sa cítila ako doma. Hneď som si sadla s ostatnými štipendistami, mohla som pri nich byť sama sebou a na nič sa nehrať. Okamžite som mala pocit, že tvoríme komunitu. Takto na mňa pôsobil tento „úplne obyčajný“ tábor. Zo svojich nových zážitkov som bola nadšená a zároveň neskutočne vďačná, že toho všetkého môžem byť súčasťou. Tu viem, že sa nemusím na nikoho hrať a môžem byť sama sebou. Tu som doma.

Po tejto prvej akadémii som sa stala štipendistkou Divých makov, ktorou som dodnes. Prišla som sem síce ako študijný talent, ale čoskoro som bola zaradená do skupiny tanečníkov. Päťkrát som sa na LA venovala tancu, no tento rok som bola súčasťou výtvarného krúžku. Maľovať ma v súčasnosti vôbec neláka tak, ako tancovanie. Je škoda, že sme tento rok nemali tanečný krúžok. Celý rok sa na to teším a nakoniec sa nenájde dosť tanečníkov. Vždy sme tam boli super partia a náš krúžok mal špeciálnu atmosféru, ktorú sme si veľmi užívali. Vrcholom toho všetkého bol Bašavel, kde sme mohli predviesť naše číslo.

Ako vnímaš Divé maky?

Zo začiatku som sa svojho členstva v Divých makoch veľmi bála, no môj stres sa týkal najmä Letnej akadémie. Predsa len, prísť do veľkého mesta, nového prostredia, medzi cudzích ľudí… Z očakávaní, ktoré na mňa boli kladené v školskej sfére, som strach absolútne nemala. Ako je tanec teraz môj život, v tom čase bolo učenie môj život. Škola vtedy bola pre mňa na prvom mieste, celé dni som sa učila. Teraz, ako som staršia, sa mi prirodzene pridávajú iné starosti a záujmy do života, tak sa mi zhoršil aj prospech. Ale tie dve trojky na vysvedčení som si opravila najmä kvôli Divým makom. Lebo viem, že ak by moje známky išli dole vodou, tak by som možno ani nemohla prísť na akadémiu. Viem, že aj darcu mám len dovtedy, kým sa dobre učím. A nestojí mi to za to, toto všetko stratiť len kvôli tomu, že som lenivá a nechce sa mi učiť.

Koncept Divých makov a celý tento štipendijný program mi do života priniesol veľa ľudí, akých som doteraz nemala šancu spoznať. Doposiaľ som sa, bohužiaľ, stretávala skôr s názormi ako – ty si cigánka, ty si špinavá, všivavá atď. Ľudia, čo stoja za Divými makmi, sú pre mňa neskutočne silné osobnosti. Proste to nechápem. A o to viac ma to prekvapuje z hľadiska, že ani nie sú rómskeho pôvodu. Takisto ako darcovia. Že bieli pomáhajú rómskym deťom vzdelávať sa, plniť si svoje sny, ponúkajú im lepší život a nič za to nechcú naspäť.
Na začiatku som sa nad tým nejako nezamýšľala, ale po nejakých dvoch-troch rokoch som sa začala pýtať sama seba, čo ich k tomu vlastne vedie. Sú to skrátka skvelí ľudia s veľkým srdcom. Na oboch stranách Divých makov. Veľký klobúk dole. Je super vedieť, že na svete ešte existujú takíto ľudia.

Máš svojho vlastného mentora/mentorku? Ak áno, čo pre teba znamená?

Prvé dva-tri roky – od môjho začiatku v Divých makoch – som mala mentorku Maťku. S ňou sme si až tak nesadli, bola skôr taký odmeraný typ a veľmi sa mi nevenovala. Keď som mala jedenásť alebo dvanásť ju nahradila nová mentorka Mirka. Má okolo tridsiatky a dve deti. Je mi veľmi blízka nielen tým, že býva pár kilometrov odo mňa. Je to úžasná osoba, pomáha mi so všetkým, s čím môže. Môžem jej povedať úplne všetko a veľmi si ju vážim. Máme spolu skvelý vzťah, dalo by sa povedať, že ju beriem ako staršiu sestru. Hneď, ako sme sa spoznali, sme si veľmi sadli a už odvtedy som sa cítila, akoby som ju poznala celý život. To je podľa mňa jedným z najväčších prínosov mentora – ja sa jej vyrozprávam, môžem si u nej vyliať srdce a ona ma vypočuje a poradí mi. Predsa len, rodičom nemôžem povedať úplne všetko. 😀

Poznáš svojho darcu?

O mojom darcovi viem jedine to, kto to je. Mám sa s ním teraz o pár týždňov po prvýkrát stretnúť v Bratislave. Pozval ma na večeru ako odmenu za to, že som si zlepšila známky. Som z toho celkom vystresovaná. 😀 Podporuje ma už od začiatku môjho členstva v Divých makoch. Teraz je na mňa vraj zvedavý a rád by ma spoznal.

Čo máš najradšej na Divých makoch?

Každý rok sa najviac teším na Letnú akadémiu, kde konečne môžem byť medzi svojimi. Nikto ma tu neodsudzuje, cítim sa tu dobre a som za to moc vďačná. Samozrejme, že si veľmi vážim aj poskytované financie, pomoc so školou a motiváciu posúvať sa ďalej, ale z takého srdcového hľadiska som najviac vďačná za komunitu, do ktorej som sa vďaka Divým makom dostala. Všetci sme v kontakte aj mimo LA. Píšeme si, voláme, máme spoločnú skupinu, kde si pomáhame. Sú to priateľstvá na celý život, ktoré by bez Divých makov nikdy nevznikli. Len škoda, že sme všetci takí rozlezení po Slovensku, že sa nám nedarí sa nejako viac stretávať. Nedá sa to ani opísať, ale neviem, čo by som robila, keby nie som v Divých makoch. Zmenili mi život.

Aká je tvoja najkrajšia spomienka z Divých makov?

Každý jeden deň, keď sme tu spolu. Konečne sa môžem nabažiť svojich kamarátov. Aj keby sme sa na seba len celé dni pozerali, aj to by mi stačilo. 🙂 Ale samozrejme, Bašavel alebo Galavečer je vždy najkrajším aj najvzrušujúcejším koncom celej LA. Krásna bodka na záver, kde sa spojí všetko, čo sme si za ten čas nacvičili.

Ak by to bolo na tebe, je niečo nové, čo by si chcela v rámci Divých makov vyskúšať alebo zmeniť?

Hlavne musí byť tanečný krúžok na LA. 😀 A možno viac nejakých spoločných aktivít, času, kedy by sme mohli byť spolu a porozprávať sa, zabávať. Keďže celý deň sme po skupinkách.

Ako by si povzbudila iných mladých (Rómov), ktorí nemajú dostatok príležitostí či motivácie na svoj rozvoj a možno majú, tak ako kedysi ty, strach prísť prvýkrát na LA?

Na ich mieste by som si dala poradiť od druhých. Tak ako sem iní ľudia prihlásili mňa, aj oni by mali vypočuť dobré rady od svojho okolia a nebáť sa vyskúšať niečo nové. Nikdy nevedia, čo všetko im to môže priniesť do cesty. A nech sa neboja hovoriť o svojich snoch alebo túžbach s ostatnými. Vďaka tomu sa im môže otvoriť úplne nová cesta. Ak sa nikomu nezdôveria a budú všetko držať v sebe, nikam sa neposunú. Treba sa rozprávať s ľuďmi a nebáť sa objavovať svoj talent. Podľa môjho názoru im to skrátka zmení život.